Mama (Robot)

V obraze Mama (Robot) rozvíja autorka tému materských starostí, nerestí i radostí.. Z obývačky sa maliarka/matka presúva do kuchyne, kde kŕmi „svoje“ dievčatká lyžičkou (v skutočnosti je matkou jedného syna). Matka na obraze je zobrazená ako každá jedna obyčajná žena/matka/robot. Žena/matka je často konfrontovaná s náročnými predstavami o sebe samej, či s nemilosrdnými nárokmi okolia. V tom je vďačná tvorba Lucie Dovičákovej, že sa s ňou vie identifikovať každá jedna žena a je jedno v akej životnej pozícií sa nachádza, či je princezná s vienkom odkvitnutých púpav čakajúca na svojho princa na čiernom koni, alebo sa túži premeniť na chlapa (napr. na Dalího), alebo je krehká ako gerbera, či cínia vo váze, prípadne sa cíti ako kráľovná, či topánková madona.

Dovičáková veľmi čitateľným a súčasným jazykom kladie otázky sebe, ale aj nám ženám – o ženstve. Čo je skutočnou úlohou ženy, čo je skutočnou úlohou v bytí, čím sú ženy ženami….? Dovičákovej ženy sú dievčatká / panny / rozkošnice / matky / maternice / kvetinky / ťažné kone / kôpky nešťastia / parádnice / milovnice / trvácnice / vytrvalkyne / trvalky /škatuľky / pišulky / rodičky / utešiteľky / neviestky / nevesty / beštie / hriešnice / chuderky / väzeňkyne / dozorkyne / (z)vodkyne / vdovy / singles / prespanky / samaritánky / playmate / milfky / prdky / hriešnice… maliarka sa nevyhraňuje – žensky zachytáva ženské presne také aké sme – ROZMANITÉ.

Jej diela nesú prvky sebareflexie. Cez prvotný vtip odhaľuje viac – naše ženské pochybnosti, hystérie, márnosti, slasti, túžby, fantázie, pudy, muchy, neurózy. Dekor v jej obrazoch nie je samoúčelným vyprázdneným gestom bez intelektu. Tvorba Lucie Dovičákovej nesie stopy feminizmu a postkoloniálnych teórií. V dielach jasne formuluje dôležité faktory, ako rod, trieda, rasa, sexuálna orientácia. Dovičáková sa tak stala inteligentne citlivým Love Story a Harlequinom súčasnej slovenskej maľby zobrazujúcej ľudské túžby, protirečenia a stereotypy.

Ľudmila Kasaj Poláčková ● Virtualna galéria NG