Chlapec a lebky

Róbert Bielik

datovanie:
miery: výška 150.0 cm, šírka 170.0 cm
výtvarný druh: maliarstvovoľnézávesný obraz
žáner: alegorická kompozícia
figurálny motív
materiál: plátno
technika: olej
značenie:
inštitúcia: Nitrianska galéria, NGN
inventárne číslo: O 2141
tagy: smrť život lebka dieťa
v kolekciách:

Na olejomaľbe Chlapec a lebky vidíme výrez z bližšie neurčeného priestoru, kde sú na dvoch policiach naukladané desiatky lebiek. Malý chlapec zobrazený odzadu sa naťahuje na špičkách, akoby sa snažil nazrieť, čo sa skrýva na vyššej priečke, na ktorú nedovidí. Táto pomerne morbídna scéna pripomína masové pohrebiská v starovekých katakombách alebo takzvané kostnice, v ktorých sú (často v ornamentálnych kompozíciách) naukladané hromady anonymných kostí alebo lebiek. Zvolená farebnosť, ladená do „mŕtvolných“ sivých a modrých tónov, podčiarkuje atmosféru obrazu.

Výjav je postavený na kontraste medzi smrťou (lebky) a životom (malý chlapec), ktoré k sebe neodlučiteľne patria. V chlapcovom konaní môžeme vidieť odkaz na typickú ľudskú vlastnosť; zvedavosť, vďaka ktorej sa neustále pýtame na otázky súvisiace so životom a jeho zmyslom, smrťou a tým, čo po nej nasleduje. Ľudská lebka je veľmi starým výtvarným motívom symbolizujúcim smrť, mimoriadne obľúbená bola v maľbách tzv. vanitas; flámskych a holandských zátišiach zo 16. a 17. storočia, ktoré symbolickými predmetmi ako lebka, presýpacie hodiny, kniha, hnijúce ovocie a pod. upozorňovali na márnosť našej pozemskej existencie, pominuteľnosť života a nevyhnutnosť smrti.

Uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti a neodvratnej smrti je pre Bielika dôležitá aj v zmysle zbavenia sa túžob, ktoré sú podľa neho zdrojom utrpenia. Ako o sebe píše: „Ten chlapec, ktorým kedysi bol, často myslel na smrť. Vracajúcu sa pripomienku smrti považoval vždy a u každého za neklamný prejav inteligencie. Ľudia smrť ritualizovali, dramatizovali, korili sa jej a najmä pred ňou utekali, preto ju dnes anulujú a umlčujú. Hlupák vymení fakt smrti za ambíciu a realizuje sa. A potom sa povie, že svet sa má tak a tak.“ [1]

Robert Bielik vstúpil na slovenskú výtvarnú scénu v 90. rokoch , kedy bola maľba mimo širšieho záujmu umelcov i teoretikov, ktorí sa skôr venovali v tej dobe trendovým médiám ako inštalácia, video, performancia a podobne. Napriek tomu sa rozhodol pre klasickú, naratívnu, figuratívnu a realistickú olejomaľbu, v ktorej tvorí podľa seba, bez ohľadu na aktuálne tendencie či preferencie.

Vo svojej tvorbe využíva princípy a techniky historickej maľby (renesancia, barok, romantizmus) v spojení so súčasnými technológiami (fotografia a počítačom manipulovaný obraz). Na prvý pohľad sa niektorým kritikom môže zdať, že balansuje na hrane gýča, no ako sám priznáva, maľuje pekné obrazy, ktoré sa majú páčiť ľuďom. Inšpiráciu čerpá z antiky, kresťanstva, východných filozofií a filozofie všeobecne, zo svojich cestovateľských skúseností, svetonázoru, postojov a vnútorných úvah, nie je mu cudzie ani postmoderné kombinovanie a privlastňovanie si motívov z dejín umenia, rád vytvára obrazové paradoxy a používa iróniu i sebairóniu.

K jeho opakujúcim sa motívom patria zátišia kombinujúce tradičné a súčasné predmety, krajiny s nahými postavami v strohých pózach, anjeli, deti, portréty (ľudí, s ktorými má blízky vzťah), oblaky, voda, zvieratá (najčastejšie tigre, zajace, vlky, ovce), ornamenty, lebky, lietadlá, knihy, plamene, prírodné scenérie, výhľady na mesto, ale aj motívy smrti, staroby, pominuteľnosti a melanchólie.


Poznámky:
[1] Bielik, Robert: Sansilia, Petrus, Bratislava 2006, str. 46, citované podľa: Jančár, Ivan: Robert Bielik, Galéria mesta Bratislavy a Vydavateľstvo Petrus, Bratislava 2012, str. 7.

Omar Mirza ● Virtuálna galéria NG