datovanie:
miery: výška 60.3 cm, šírka 51.9 cm
výtvarný druh: maliarstvo
typ objektu: závesný obraz
žáner: alegorická kompozícia
figurálna kompozícia
materiál: plátno
technika: olej
značenie:
inštitúcia: Slovenská národná galéria, SNG
kurátor: Katarína Bajcurová
inventárne číslo: O 2612
tagy: kubizmus žena akt abstrakcia
v kolekciách:
licencia: Creative Commons License voľné dielo
objednať reprodukciu stiahnuť

Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa na Slovensku zrodila iniciatíva, ktorá v európskej, a teda súčasnej štýlovej kvalite nastolila otázku, či možno byť slovenským umelcom a zároveň aj umelcom moderným. Pokúsili sa na ňu odpovedať Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda, ktorípatrili do okruhu pedagógov Školy umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939) vybudovanej podľa najaktuálnejších európskych výtvarno-pedagogických koncepcií a ideami blízkej nemeckému Bauhausu. 

Spoločne sformulovali a vydali prvý, a vlastne jediný manifest avantgardného maliarstva na Slovensku Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 – 1932). Svoj „nekompromisný boj o nové umelecké smery“ namierili hlavne proti konzervativizmu a falošnému meštiackemu vkusu. Prišli s novým chápaním funkcie umeleckého diela, keď položili dôraz na jeho autonómnosť, písali: „... obraz sa má podobať obrazu a nie výseku krajiny“, „umenie je hra a rozkoš... maľba je hrou línií a farboforiem... absolútny obraz je diagramom duše“. Odmietli bojovať, predvádzať vo svojich dielach spoločenské i osobné utrpenie, romanticky vajatať nad nenaplnenými túžbami národa, jatriť jeho rany, tŕpne a sebaspytujúco sa ponárať do svojho vnútra, moralizovať či poúčať. Novosť ich pozície bola hlavne v tom ako sebavedome sa pustili do objavovania neznámych pevnín, odkrývania nových spôsobov zachytenia skutočnosti.

V zmysle postulátov Súkromných listov bol proti napodobňovaniu prírody, tvrdil, že „obraz nie je príroda“, ale „tvorba novej emotívnej reality“, jeho vznik a život je podriadený vlastným zákonitostiam. Hoci v skicároch sa zachovali početné skice abstraktných obrazov, v skutočnosti k ich vytvoreniu nikdy nepristúpil a v jeho dielach ostalo vždy zachované – štylizované – predmetné jadro. Vidíme to na niekoľkých kresbách a maľbe Dve ženy (1931) z krátkeho „surrealistického“ obdobia, keď sa na obrazovej ploche usiloval o očistenie motívu až na hranicu nefiguratívnosti: akt sa mení na mračno, bunku v procese delenia, na ploche sa odohrávajú absurdné stretnutia levitujúcich znakov rozdielneho charakteru.

Katarína Bajcurová ● Moderna : ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... / Koncepcia výstavy a text sprievodcu Katarína Bajcurová . Bratislava : Slovenská národná galéria, 2012