12. marec 2022
Kolekcia obsahuje 126 diel
16 minút
„Skutočnosť, že kubizmus nebol dlho pochopený, a že aj dnes existujú ľudia, ktorí na ňom nič nevidia, nič neznamená. Nečítam po anglicky, anglická kniha je pre mňa prázdna kniha. To neznamená, že anglický jazyk neexistuje. Prečo by som mal obviňovať niekoho iného než seba, ak nemôžem pochopiť, o čom nič neviem?“ – Pablo Picasso

Umenie je neustále v pohybe, mení sa a vyvíja. Keď sa nám stane, že umeniu našich čias nerozumieme, nie je to preto, že umenie „zastalo“, ale kvôli tomu, že my sme sa „nehýbali“ a nenapredovali spolu s ním.

V prvých dekádach 20. storočia mnohí z umeleckej aj laickej obce nerozumeli novým vznikajúcim umeleckým štýlom. Platilo to aj pre kubizmus – jedno z najvýraznejších avantgardných hnutí dvadsiateho storočia. Termín kubizmus nevymysleli umelci sami, vznikol ako posmešné pomenovanie od konzervatívnejších kritikov a umeleckej konkurencie. „Bizarreries cubiques“, znamená „kockovité čudnosti“.

Georges Braque – The Viaduct at L'Estaque, 1907, Minneapolis Institute of Art

 


 

Korene kubizmu

Kubizmus predstavoval na začiatku 20. storočia doposiaľ najradikálnejší rozchod s klasickými pravidlami zobrazovania sveta. Bol prvým hnutím od čias renesancie, ktoré nanovo usporiadalo obrazovú plochu.

Dôležitým vzorom a inšpiráciou pre kubizmus bola tvorba francúzskeho maliara Paula Cézanna (1839 – 1906). Cézanne dospel k záveru, že všetky ľudské a prírodné formy môžeme odvodiť od základných geometrických tvarov – kocka, guľa, kužeľ, pyramída.

 

„Keď sme vynašli kubizmus, nemali sme vôbec v úmysle ho nájsť. Chceli sme len vyjadriť, čo je v nás.“ – Pablo Picasso

Kubizmus vznikol približne okolo roku 1905 v Paríži. Presný začiatok kubistickej tvorby určiť nevieme, keďže ho nesprevádzal žiaden umelecký manifest. Podľa Guillauma Apollinaira bol prvým kubistom francúzsky maliar André Derain, podľa iných Francúz Georges Braque alebo španielsky maliar Pablo Picasso s jeho najznámejším kubistickým dielom Avignonské slečny (Les Demoiselles d’Avignon, 1907).

Pablo Picasso – Les Demoiselles d'Avignon, 1907, Museum of Modern Art, New York

 

Monumentálne Picassovo plátno zobrazuje päť nahých ženských postáv zjednodušených na základné geometrické tvary. Ich tváre sú inšpirované africkými maskami a iberskými sochami. Každý povrch na obraze – telá, nábytok, dokonca aj steny – sa skladajú zo zalomených, geometrických rovín, takmer ako keby sme sa pozerali do rozbitého zrkadla. 

Kubizmus priniesol nový pohľad na formy. Nesnaží sa napodobňovať prírodu a vytvárať ilúziu skutočnosti. Predmet na obraze sledujeme z viacerých strán naraz, akoby sme ho obchádzali dookola. Geometrické tvary, z ktorých sa predmet skladá, často jestvujú vedľa seba bez ohľadu na priestorovú perspektívu. Tej sa ešte pred kubistami čiastočne zbavoval aj fauvista Henri Matisse.

František Janoušek – Malířka v ateliéru, 1931, Moravská galerie

 

Avantgardné maliarstvo sa od začiatku 20. storočia postupne odkláňalo od imitácie skutočnosti. Prispel k tomu vynález a rozvoj médií fotografie a filmu, ktoré boli schopné zaznamenávať okolitý svet čoraz rýchlejšie a efektívnejšie. Maľba a ďalšie výtvarné druhy sa preto sústredili na unikátne spôsoby zobrazovania, špecifické pre tú ktorú techniku či materiál. Snažili sa ukázať to, čo nebolo možné stvárniť v žiadnom inom médiu. Slovami Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu„nový umelec nezávodí s fotografiou, preto nekopíruje ani nenapodobuje.“   

V neskoršej fáze vývoja kubizmu prichádza k rozpadu tvarov. Obrazy sú „ťažko“ čitateľné a približujú sa k čiastočnej abstrakcii. Farebnosť ustupuje do úzadia, kolorit sa redukuje na odtiene šedej, zelenej, hnedej či čiernej. Škála námetov sa obmedzuje najmä na zátišia a figúry. Nepodstatné detaily ostávajú mimo zobrazenia. Kubisti maľovali obraz, nie odtlačok reality.

Emil Filla – Zátiší s orlem, 1927, Moravská galerie

 

Postupný rozvoj kubistického štýlu sa v rôznych líniách napokon vrátil bližšie k čitateľnosti. Vplyvom ďalších avantgardných smerov sa do diel vrátila farba a maliarske techniky sa obohatili o koláž, napodobňujúcu materiály ako drevo, mramor či novinový papier.

Ester Šimerová-Martinčeková – Jeseň v parku, 1974, Oravská galéria

 

Kubizmus sa vyznačuje štýlovou jednotou, ktorú napríklad fauvizmus nemal. Ovplyvnil vznik neoplasticizmu, čím sa dotkol aj hranice abstraktného umenia, hoci ju nikdy úplne neprekročil. Štýlovú jednotu a smerovanie kubistov prerušila prvá svetová vojna. Po nej sa kubizmus stal východiskom pre ďalšie výtvarné smery, ako napr. futurizmus alebo dadaizmus.

 


 

Kubizmus v slovenskom výtvarnom umení

Politická a spoločenská situácia na Slovensku bola v prvej polovici 20. storočia plná zvratov a neistôt, no výtvarné umenie sa napriek tomu rozvíjalo a napredovalo. Slovenská umelecká scéna nepatrila k tzv. trendsetterom – výtvarné inovácie „prichádzali“ na naše územie s oneskorením. Najvýznamnejšie avantgardné smery sa vo zvyšku západnej aj východnej Európy rozšírili o viac než dekádu skôr.

Anton Jasusch – Voľná kompozícia II., 1922 – 1924, Východoslovenská galéria

 

K takzvanej zakladateľskej umeleckej generácii na Slovensku patrili napr. Anton Jasusch, Gustáv Mallý, Martin Benka, Janko AlexyJán Hála a ďalší, ktorí hľadali národnú identitu slovenského maliarstva. Niektorí z nich, napríklad Benka a Mallý, sa snažili oslavovať slovenský vidiek, jeho tradičné prejavy a ľudí vsadených do monumentálnej horskej prírody. Oproti tejto romanticko-heroickej koncepcii stála komornejšia tvorba Bazovského či Alexyho, ktorí sa priklonili k abstraktnejším motívom a vidiecky život zobrazovali úprimnejšie, aj s jeho odvrátenou tvárou.

Miloš Alexander Bazovský – Kosec, 1933, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

V tvorbe zakladateľskej generácie však ešte nie sú zreteľné typické prvky európskej moderny – tvarové zveličenie, redukcia farebnej škály či výrazná čierna kresba. Viditeľná je skôr inšpirácia secesiou a symbolizmom v Benkových a Jasuschových krajinomaľbách, nemeckým expresionizmom u Konštantína Bauera, Edmunda GwerkaArnolda Petra Weisza-Kubínčana, alebo futurizmom v tvorbe Eugena Króna.

„Kubizmus sa hrdo vyhlasuje – hádam oprávnene – za l’art des intellectuels, chyba je však často práve v tom: intelektu je dosť, chýba len intuitívna tvorivá sila umelca. (…) Aj futurizmus a ostatné smery majú svoje jasné teórie. Tieto teórie však zabúdajú na to, že treba brať do úvahy aj samého umelca, a to s rozvetvenými a hlbokými koreňmi jeho tvorby. Tak sa potom stáva, že v najvýznamnejších moderných umeleckých dielach je veľmi veľa teórie, tým menej tvorivej sily a individuality umelca.“ – Edmund Gwerk

Eugen Krón – Les života, 1927, Slovenská národná galéria
 
 

Moderné slovenské umenie sa začalo výraznejšie prejavovať až po vzniku Československa. Košice boli v tomto období vďaka svojej multikultúrnej povahe najdôležitejším centrom výtvarného umenia na Slovensku. Po prvej svetovej vojne sa mesto stalo azylom ľavicových umeleckých emigrantov z Maďarska, ale aj modernizmom nadšených Nemcov a českých či moravských umelcov. Rozmanitá národnostná skladba podporila štýlovú pestrosť tzv. košickej moderny – od civilizmu, cez avantgardné prvky fauvizmu a expresionizmu, až po novoklasicizmus.

Konštantín Bauer – Dóm svätej Alžbety, 1927, Východoslovenská galéria

 

František Foltýn si ako jeden z azylantov (1921 – 1924) všímal spoločenské postavenie pracujúcej triedy a obyvateľov urbánnej periférie. Hľadanie moderného výtvarného výrazu – akejsi národnej alebo dokonca slovanskej varianty kubizmu – spojil s pôsobivou sociálnou kritikou. Jeho melancholické košické maliarstvo prepája teplé a studené farebné odtiene a prirodzeným spôsobom akcentuje unikátnu prírodu a vidiek východného Slovenska. Kubistické prvky sa v jeho diele aj vďaka neskoršiemu pobytu v Paríži stupňovali: „Vo svojej tvorbe som sa neustále zaoberal problémom procesu videnia, zákonitosťami a poznaním vývoja farby.“

František Foltýn – Nezamestnaní, 1924, Východoslovenská galéria

 

Maďarský ľavicovo orientovaný umelec Gejza Schiller využíval podobne ako jeho priateľ Foltýn kubizujúce tvary, plošnú štylizáciu a rôzne spôsoby zmnožovania – zdvojovanie objektov, repetíciu alebo zrkadlenie. Oproti svojim rovesníkom však výraznejšie pracoval s rozjasnenou fauvistickou farebnosťou. Odozvu našla jeho tvorba až v maľbe Júliusa Jakobyho.

Gejza Schiller – Mestský motív, 1924, Východoslovenská galéria

 

Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov sa po Košiciach a Martine stala novým umeleckým centrom na Slovensku Bratislava. Kubistické princípy poznamenali tvorbu Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu. Publikovaním Súkromných listov Fullu a Galandu priniesli na Slovensko prvý manifest výtvarnej moderny, v ktorom uvažujú o podstate a hodnote modernistického diela.

Autori už nechceli maľovať ľúbezné krajiny v jemných a sladkých farbách, odmietli idealizáciu, opisnosť a malomeštiacku dekoratívnosť. Snažili sa stvárňovať svoje sny, hľadali originálny prejav a vyzdvihovali detské a naivné vnímanie. Ich manifest pripravil pôdu pre pochopenie a ocenenie európskych avantgardných smerov, ktoré ostávali na Slovensku v tom čase bez povšimnutia.

..umenie je hra a rozkoš ... obraz má sa podobať obrazu a nie výseku krajiny.

Súkromné listy Fullu a Galandu, 1. číslo, 1930

 

...tvorenie je biologický fakt ... maľba je hrou línií a farboforiem ... absolútny obraz je diagramom duše.“  

Najpríznačnejšiu reakciu na kubizmus predstavuje tvorba Ľudovíta Fullu. V zátišiach, figurálnych maľbách aj v epických scénach Fulla aplikoval vlastnú verziu kubistickej formy, keď rozkladal predmety z viacerých uhlov pohľadu. Odkazoval na inšpiračné zdroje kubizmu, ako napríklad primitívne umenie. Fullove žiarivo farebné diela spájajú spontánne prvky detskej kresby a ľudového umenia, ktoré obohatil o rozličné avantgardné inšpirácie.

Ľudovít Fulla – Deti pri mori, 1929, Slovenská národná galéria

 

Kým Fulla bol vášnivým koloristom, Mikuláš Galanda sa sústredil na kultivovanú líniu a kresbu. Jeho lyrické obrazy majú dôkladne premyslenú kompozíciu pokojných a čistých foriem, odrážajúcu autorovo empatické pozorovanie okolitého sveta. Galanda zastával názor, že slovenská maľba má byť duchom slovenská, no namaľovaný slovenský folklór ešte nepredstavuje slovenský obraz. Slovenské ovzdušie je podľa neho „melancholické, spevné a trochu hranaté“.

Mikuláš Galanda – Zbojníci, okolo 1932, Slovenská národná galéria
 
Fulla a Galanda vo svojej tvorbe pretvorili vplyvy od syntetického kubizmu, cez expresionizmus, metafyzickú maľbu, až po surrealizmus a nefiguratívne umenie.

Avantgardné prvky sa prejavili v jedinečnom spôsobe maľby, ktorú umelci a umelkyne rozvíjali na bauhausovej Škole umeleckých remesiel v Bratislave (ŠUR). Kubistické poučenie doznievalo v českom prostredí v tvorbe Emila Fillu, ktorá inšpirovala napríklad rané diela Endreho Nemesa a ďalších autorov študujúcich v Prahe.

Endre Nemes – Zátišie s hydinou, 1935, Slovenská národná galéria

 

Kubistickú štylizáciu využívali aj niektoré osobnosti skupiny Generácia 1909, a to najmä v zátišiach. Nadviazali na základ európskych avantgárd – kubizmus, surrealizmus a expresionizmus – a zamerali sa najmä na obsahovú myšlienku svojich diel.

Viacerí umelci a umelkyne absolvovali tiež štipendijné pobyty v Paríži. Mesto umenia sa na prelome storočí stalo svetovou kultúrnou metropolou, kde vznikali nové výtvarné trendy a hnutia. V medzivojnovom období došlo zrejme k najväčšiemu vplyvu Paríža a francúzskeho umenia na slovenských autorov. Svoje poznatky a inšpirácie z ciest pretavili do diel s námetom prostredia slovenskej krajiny, vidieka, mesta a folklóru.

Štefan Prohászka-Tallós – Na diamantových horách, 1930 – 1935, Slovenská národná galéria

 

„Je pravda, že sme sa primkli k západu, k Parížu. Dnes nie je ináč možné, lebo celý svet sa učí od Francúzov, ako sa v renesancii učili od Talianov a v staroveku od Grékov.“ – Ester Šimerová-Martinčeková

Ester Šimerová-Martinčeková si zo svojho päťročného štúdia v Paríži v ateliéri Alexandry Exter priniesla do Bratislavy priame inšpirácie kubizmom a futurizmom, ktoré ďalej kultivovala a rozvíjala. Vizuálne formy modernej civilizácie – mestské ulice či industriálne stavby – prepájala s prírodnými motívmi, kvetmi, vtákmi, scenériami Liptova a ľudskou figúrou. Mnohé jej maľby pripomínajú komplexné koláže a stimulujú obrazovú predstavivosť.  

Ester Šimerová-Martinčeková – Plachetnice, 1936, Slovenská národná galéria

 

Pre Petra Matejku neboli inšpirácie z Paríža objavom nových princípov, ale skôr utvrdením sa v hľadaní jazyka vlastnej maľby. Na začiatku štyridsiatych rokov pracoval s expresívnou čiernou kontúrou, ktorá ohraničovala farebné plochy a určovala tak ich presné miesto v obrazovej kompozícii. V Matejkovom diele nastal neskôr posun k poetickej predstavivosti.

Peter Matejka – Hlava dedinčanky, 1947, Slovenská národná galéria

 

Hoci tvorbu Jakuba Bauernfreunda a Ladislava Gudernu možno zaradiť skôr k surrealistickej línii, ich zátišia a kompozície z tridsiatych a štyridsiatych rokov čerpajú inšpiráciu z princípov kubizmu. Spájajú v sebe surreálnu imagináciu s kubistickou stavbou obrazu. Rozkladanie objektov na geometrické plochy dobre vidno na ich portrétoch a zátišiach.

Ladislav Guderna – Žena pri sviečke, 1948, Slovenská národná galéria
 
Jakub Bauernfreund – Pri stole, 1936, Slovenská národná galéria

 

Vincent Hložník reagoval počas 40. rokov na dielo Pabla Picassa, najmä na jeho tzv. modré obdobie tvorby. Hložníkove zátišia, obrazy intímnych momentov, mestských a továrenských periférií či krajín v okolí Svederníka využívajú kubistické princípy v svojskom expresívnom podaní. Ich poetická symbolika nepriamo odkazuje na humanistické posolstvá v tvorbe Cypriána Majerníka.

Vincent Hložník – Vynášanie moreny, 1946, Slovenská národná galéria

 


 

Vďaka Fullovi a Galandovi – iniciátorom kubistického hnutia na Slovensku a pedagógom na Škole umeleckých remesiel, a tiež mladšej generácii, do ktorej patrili Ester Šimerová-Martinčeková alebo Ján Mudroch, nadviazalo slovenské maliarstvo v priebehu 30. a 40. rokov aktívny dialóg so súdobým európskym umením.

Rozvoj kubizmu a slovenského umenia ovplyvnilo obdobie druhej svetovej vojny a prijatie doktrín socialistického realizmu po nástupe komunistickej strany k moci v roku 1948. Strana tlačila umelkyne a umelcov do členstva v umeleckých zväzoch, ktoré mali za úlohu štýlovo a ideologicky usmerňovať ich tvorbu.

Viliam Chmel – Katedrála v noci, 1949, Slovenská národná galéria

 

Koncom 50. rokov nastalo oživenie moderných umeleckých smerov v slovenskom umení. Aj napriek tomu, že socialistický realizmus zostal naďalej jediným oficiálnym výtvarným štýlom. Popri politickom odmäku sa o to zaslúžilo aj pôsobenie popredných osobností slovenského moderného umenia na stredných umeleckých školách, ale najmä na novo-založenej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Čiastočný odklon od akademického socialistického realizmu sprevádzal aj návrat k inšpirácii staršími vzormi moderného umenia.

V tomto období v roku 1957 vznikla Skupina Mikuláša Galandu, ktorej predstavitelia vedome nadviazali na moderné medzivojnové trendy. Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Andrej Rudavský, Ivan Štubňa či Pavol Tóth sa inšpirovali avantgardnými tradíciami a vo vlastných témach pracovali s abstrakciou. Ich tvorba nasledovala predvojnové snahy Fullu a Galandu. Kubistické prvky a princípy tvoria stále súčasť rukopisu, no už samé o sebe nestoja v stredobode autorského zámeru.

Milan Laluha – Noc, 1966, Oravská galéria

 

Protipól k Skupine Mikuláša Galandu predstavoval v 60. rokoch okruh umelcov, ktorí presadzovali vo svojej tvorbe abstraktné prejavy ako informelJozef Jankovič, Rudolf Fila, Marián Čunderlík, Juraj Rusňák, Miloš Urbásek – alebo geometrickú abstrakciu, op-art a kinetické prvky – Alojz Klimo, Milan Dobeš, Mária Bartuszová, Eduard Antal, Štefan Belohradský. Umenie zamerané na koncept a prácu s informáciou vytvárali Stano Filko, Július Koller, Rudolf Sikora, Alex Mlynárčik alebo Jana Želibská. Vznikol tak akýsi eklektický prúd, ktorý možno vnímať ako záver moderny v slovenskom výtvarnom umení.

„Maliar, ktorý sa nedokáže oslobodiť od vplyvu predchádzajúcej generácie, si sám kope hrob... No ak je citlivý, nikdy s ňou nedokáže stratiť spojenie. Vo svojom diele bude stále nachádzať jej prínos. Či chce alebo nechce. Rozhodujúce je, aby sa tohto vplyvu dokázal zriecť, ak chce prísť s novou inšpiráciou.“ – Henri Matisse

Óscar Domínguez – Dve postavy, 1948, Slovenská národná galéria
 

 

Použité zdroje:

ABELOVSKÝ, Ján – BAJCUROVÁ, Katarína: Art in Changing Times. Bratislava : Slovart,  2000, 383 s.
ABELOVSKÝ, Ján – BAJCUROVÁ, Katarína: Výtvarná moderna Slovenska. Bratislava : Slovart, 1997, 670 s.
BAJCUROVÁ, Katarína (ed.): Súkromné listy Fullu a Galandu. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2020, 148 s.
BAJCUROVÁ, Katarína: Pocta kubizmu: Kubizmus a kubománia v Čechách a na Slovensku. [Kat. výst.] Bratislava : Slovenská národná galéria, 2001, 77 s.
DOESBURG, Theo van: Štvrtý rozmer umenia. Bratislava : Európa,  2019, 328 s.
KUSÁ, Alexandra – HOMOĽOVÁ, Alexandra: Generácia 909,76. Výstava, pojem, interpretácia.  [Kat. výst.] Bratislava : Slovenská národná galéria, 2020, 280 s. 

RUSINOVÁ, Zora a kol.: 20. storočie : Dejiny slovenského výtvarného umenia. [Kat. výst.] Bratislava : Slovenská národná galéria,  2000, 638 s.
VAŠŠ, Martin: Zmenení Parížom: slovenskí umelci a Paríž v 20. storočí. Bratislava : Marenčin PT, 2020, 256 s.
PETERAJOVÁ, Ľudmila: Moderné slovenské maliarstvo. In: Výtvarný život, 11, č. 6-7, 1966, s. 248-257.

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.