07. december 2021
Kolekcia obsahuje 43 diel
9 minút
„Skutočnosť, že kubizmus nebol dlho pochopený, a že aj dnes existujú ľudia, ktorí na ňom nič nevidia, nič neznamená. Nečítam po anglicky, anglická kniha je pre mňa prázdna kniha. To neznamená, že anglický jazyk neexistuje. Prečo by som mal obviňovať niekoho iného než seba, ak nemôžem pochopiť, o čom nič neviem?“ – Pablo Picasso

Umenie je neustále v pohybe, mení sa a vyvíja. Keď sa nám stane, že umeniu našich čias nerozumieme, nie je to preto, že umenie zastalo, ale kvôli tomu, že my sme sa nehýbali spolu s umením. My sme zastali a umenie prešlo popri nás.

Ani v prvých dekádach 20. storočia mnohí z umeleckej aj laickej obce nerozumeli novým umeleckým štýlom a hnutiam. Platilo to aj pre kubizmus – jedno z najvýraznejších avantgardných maliarskych hnutí dvadsiateho storočia. Termín kubizmus nevymysleli umelci sami, vznikol ako posmešné pomenovanie od konzervatívnejších kritikov a umeleckej konkurencie. „Bizarreries cubiques,“ znamená „kockovité čudnosti.“

 

Korene kubizmu

Kubizmus predstavoval dovtedy najradikálnejší rozchod s klasickými pravidlami zobrazovania sveta. Bol prvým hnutím od čias renesancie, ktoré nanovo usporiadalo obrazovú plochu. Vzorom a inšpiráciou bola tvorba francúzskeho maliara Paula Cézanna (1839 – 1906). Cézanne dospel k záveru, že všetky prírodné formy je možné odvodiť od základných geometrických foriem – kocka, guľa, kužeľ, pyramída.

 

Kubizmus vznikol približne okolo roku 1905 v Paríži. Keďže nevzikol žiaden manifest, nevieme presne určiť časový začiatok hnutia. Podľa Guillauma Apollinaira bol prvým kubistom francúzsky maliar Dérain, podľa iných Francúz Georges Braque alebo španielsky maliar Pablo Picasso s jeho najznámejším kubistickým dielom Avignonské slečny (Les Demoiselles d’Avignon , 1907).

„Keď sme vynašli kubizmus, nemali sme vôbec v úmysle ho nájsť. Chceli sme len vyjadriť, čo je v nás.“ – Pablo Picasso

 

Monumentálne Picassovo plátno zobrazuje päť nahých ženských postáv zredukovaných na základné geometrické tvary. Ich tváre sú inšpirované africkými maskami a iberskými sochami. Každý povrch na obraze – telá, nábytok, dokonca aj steny – sa skladajú zo zlomených, geometrických rovín, takmer ako keby sme sa pozerali do rozbitého zrkadla. 

Kubizmus priniesol nový pohľad na formy, ktorý sa nesnaží iluzórne napodobovať prírodu. Zobrazovaný predmet je nazeraný z viacerých strán naraz, akoby sme ho obchádzali dookola. Zároveň je rozložený na čo najjednoduchšie geometrické tvary zobrazené vedľa seba bez ohľadu na perspektívu. Tej sa ešte pred kubistami postupne zbavoval aj fauvista Henri Matisse.

V neskoršej fáze vývoja kubizmu prichádza k rozpadu tvarov. Obrazy sú „ťažko“ čitateľné a približujú sa k čiastočnej abstrakcii. Farebnosť ustupuje do pozadia – kolorit sa redukuje na odtiene šedej, zelenej, hnedej či čiernej – a škála námetov sa obmedzuje najmä na zátišia a figúry. Nepodstatné detaily ostávajú mimo zobrazenia. Kubisti maľovali obraz, nie odtlačok reality.

Óscar Domínguez – Dve postavy, 1948, Slovenská národná galéria

 

Postupný rozvoj kubistického štýlu sa v rôznych líniach vrátil bližšie k čitateľnosti. Vplyvom iných avantgardných smerov sa do diel vracia farba a maliarske techniky sa obohacujú o koláž napodobňujúcu materiály ako drevo, mramor či novinový papier. Kubizmus sa vyznačuje štýlovou jednotou, ktorú napríklad fauvizmus nemal. Ovplyvnil vznik neoplasticizmu, čím sa dotkol aj hranice abstraktného umenia, hoci ju nikdy neprekročil. Vždy zobrazoval predmetnú skutočnosť. Štýlová jednota a smerovanie kubistov boli prerušené prvou svetovou vojnou, po ktorej sa kubizmus stal najmä východiskom pre ďalšie výtvarné smery, ako napr. abstraktné umenie.

 

Kubizmus v slovenskom výtvarnom umení

Politická a spoločenská situácia na Slovensku bola v prvej polovici 20. storočia plná zvratov a neistôt, no výtvarné umenie sa napriek tomu rozvíjalo a napredovalo. Slovenská umelecká scéna nepatrila historicky k tzv. trendsetterom – výtvarné inovácie „prichádzali“ na naše územie s oneskorením. Najvýznamnejšie avantgardné smery sa vo zvyšku Európy a v Rusku rozšírili o viac než dekádu skôr. 

Tzv. zakladateľská generácia umelcov sa na slovenskej scéne presadila začiatkom 20. storočia. Anton Jasusch, Gustáv Mallý, Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Ján Hála a ďalší hľadali národnú identitu slovenského maliarstva. Niektorí z nich, napr. Benka a Mallý, sa snažili oslavovať slovenský vidiek, jeho tradičné prejavy a obyvateľov vsadených do monumentálnej horskej prírody. Oproti tejto romanticko-heroickej koncepcii stála komornejšia tvorba Bazovského či Alexyho, ktorí sa priklonili k abstraktnejším motívom a vidiecky život zobrazovali úprimnejšie, aj s jeho odvrátenou tvárou.

Miloš Alexander Bazovský – Kosec, 1933, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

V tvorbe zakladateľskej generácie však ešte nie je možné nájsť typické prvky európskej moderny – tvarové zveličenie, redukcia farebnej škály či výrazná čierna kresba. Viditeľná je skôr inšpirácia secesiou a symbolizmom v Benkových a Jasuschových krajinomaľbách, nemeckým expresionizmom u Konštantína Bauera, Edmunda Gwerka a Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, alebo futurizmom v tvorbe Eugena Króna.

„V posledných rokoch vzniklo v maliarstve mnoho smerov a každý z nich má podrobne vytýčený program. (…) Kubizmus sa hrdo vyhlasuje – hádam oprávnene – za l’art des intellectuels, chyba je však často práve v tom: intelektu je dosť, chýba len intuitívna tvorivá sila umelca. (…) Aj futurizmus a ostatné smery majú svoje jasné teórie. Tieto teórie však zabúdajú na to, že treba brať do úvahy aj samého tvorivého umelca, a to s rozvetvenými a hlbokými koreňmi jeho tvorby. Tak sa potom stáva, že v najvýznamnejších moderných umeleckých dielach je veľmi veľa teórie, tým menej tvorivej sily a individuality umelca.“ – Edmund Gwerk

Moderné slovenské umenie sa začína výraznejšie prejavovať až po vzniku Československa. Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia prevládala pluralita starších aj aktuálnych štýlov – luminizmus a žánrovú ľudovú maľbu dopĺňali kubizmus, konštruktivizmus, surrealizmus a elementarizmus.

Konštantín Bauer – Na okraji mesta, 1927, Východoslovenská galéria

 

Košice boli vďaka svojej multikultúrnej povahe v tomto období najdôležitejším centrom výtvarného umenia na Slovensku. Po prvej svetovej vojne sa mesto stalo azylom ľavicových umeleckých emigrantov z Maďarska, ale aj modernizmom nadšených Nemcov a českých či moravských umelcov. Táto národnostná rozmanitosť podporila aj štýlovú pestrosť tzv. košickej moderny – od civilizmu, cez avantgardné prvky fauvizmu a expresionizmu, až po novoklasicizmus.

František Foltýn si ako jeden z azylantov (1921 – 1924) všímal spoločenské postavenie pracujúcej triedy a obyvateľov urbánnej periférie. Hľadanie moderného výtvarného výrazu – akejsi národnej alebo dokonca slovanskej varianty kubizmu – spojil s pôsobivou sociálnou kritikou. Jeho melancholické košické maliarstvo prepája teplé a studené farebné odtiene a prirodzeným spôsobom akcentuje unikátnu prírodu a vidiek východného Slovenska. Kubistické prvky sa v jeho diele aj vďaka neskoršiemu pobytu v Paríži postupne stupňovali: „Vo svojej tvorbe som sa neustále zaoberal problémom procesu videnia, zákonitosťami a poznaním vývoja farby.“

František Foltýn – Nezamestnaní, 1924, Východoslovenská galéria

 

Maďarský, ľavicovo orientovaný umelec Gejza Schiller využíval podobne ako jeho priateľ Foltýn kubizujúce tvary, plošnú štylizáciu a rôzne spôsoby zmnožovania tvarov – zdvojovanie objektov, repetíciu alebo zrkadlenie. Oproti svojim rovesníkom však výraznejšie pracoval s rozjasnenou fauvistickou estetikou kolorizmu. Odozvu našla jeho tvorba až v maľbe Júliusa Jakobyho.

Gejza Schiller – Mestský motív, 1924, Východoslovenská galéria

 

V tridsiatych rokoch sa novým umeleckým centrom na Slovensku stáva Bratislava. Kubistické princípy poznamenali tvorbu Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu. Publikovaním Súkromných listov Fullu a Galandu priniesli na Slovensko prvý manifest moderny, v ktorom uvažujú o podstate a hodnote modernistického diela. Autori už nechceli maľovať ľúbezné krajiny v jemných a sladkých farbách, odmietli idealizáciu, opisnosť a malomeštiacku dekoratívnosť. Snažili sa stvárňovať svoje sny, hľadali originálny prejav a vyzdvihovali detské a naivné vnímanie. Ich manifest pripravil pôdu pre pochopenie a ocenenie Európskych avantgardných smerov, ktoré ostávali na Slovensku v tom čase bez povšimnutia.

..umenie je hra a rozkoš ... obraz má sa podobať obrazu a nie výsledku krajiny.

...tvorenie je biologický fakt ... maľba je hrou línií a farboforiem ... absolútny obraz je diagramom duše.“  

Najpríznačnejšou reakciou na kubizmus je tvorba Ľudovíta Fullu. V zátišiach, figurálnych maľbách aj v epických scénach aplikoval Fulla vlastnú verziu kubistickej formy, kde rozkladá predmety z viacerých uhlov pohľadu. Odkazoval na inšpiračné zdroje kubizmu, ako napr. primitívne umenie. Jeho žiarivo farebné diela spájajú spontánne prvky detskej kresby a ľudového umenia, ktoré obohatil o rozličné avantgardné inšpirácie.

Ľudovít Fulla – Deti pri mori, 1929, Slovenská národná galéria

 

Kým Fulla bol vášnivý kolorista, doménou Mikuláša Galandu bola kultivovaná línia a kresba. Jeho lyrické obrazy majú dôkladne premyslenú kompozíciu pokojných a čistých foriem, odrážajúcu autorovo empatické pozorovanie okolitého sveta. Galanda zastával názor, že slovenská maľba má byť duchom slovenská, no namaľovaný slovenský folklór ešte nepredstavuje slovenský obraz. Slovenské ovzdušie je podľa neho „melancholické, spevné a trochu hranaté“.

Mikuláš Galanda – Zbojníci, okolo 1932, Slovenská národná galéria
 
Fulla a Galanda vo svojej tvorbe pretvorili prvky od syntetického kubizmu, cez expresionizmus, metafyzickú maľbu, až po surrealizmus a nefiguratívne umenie.

s

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.