Čierne zakáľačky

„Máme tu takový nešvar…“

Jednou z mnohých neprístojností, ktorých sa občan ľudovo-demokratického Československa nesmel dopustiť, bolo škrečkovanie. Robiť si zásoby bolo totiž v rovnostárskej spoločnosti zakázané.

Premisa víťaznej strany Každému rovným dielom sa v rokoch 1949 – 1952 premietla do „špeciálneho“ komunistického výpalného, zabaleného do drsnej formy povinných dodávok štátu, tzv. kontingentu. Čo v praxi znamenalo, že ak ste niečo pestovali alebo chovali, nemali ste právo nakŕmiť najprv svoje deti, na vaše prasiatko malo ako prvé nárok štátne brucho.

A nie náhodou sa k „sabotážam verejného zásobovania“ uchyľovali zväčša príslušníci potláčanej minority (teda kulaci a iní „bývalí ľudia“), ktorú chcel štát „rozpustiť“ v šťastnej náruči, kde si spolu hrkútali robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia a s presvedčením výskali, že okrem práce nič nepotrebujú a mamon ich vôbec nezaujíma.

Karikaturistická agitka Štefana Bednára, nestora slovenskej propagandy, tento príbeh novej doby líči za asistencie sledujúcej a trestajúcej ruky ako netolerovateľný zločin.

Viera Kleinová ● „Sedem vecí o…“ propagande v Zbierke plagátu a grafického dizajnu (Medium.com)