Oranžový kôň

Miloš Alexander Bazovský (1899 – 1968) neidealizoval Slovensko, cez obrazy ľudí a krajiny skúšal expresívnou rečou postihnúť duchovnú a mýtickú podstatu slovenského vidieckeho sveta, ale aj odvrátené stránky života dedinského človeka: „Ja nemaľujem pekne... Ale maľujem zákonite. Obraz je mi vystihnutie pravdy. Všetko čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov... Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu... a nie povrch,“ takto komentoval svoje výtvarné úsilia. 

Na prelome 30. a 40. rokov sa jeho výpoveď začala zovšeobecňovať smerom k vyjadreniu až metafyzickej mimočasovosti, k rozjímavým úvahám o „večných“ hodnotách domova, skutočnosť transponoval do meditatívnych i lyrických podôb – maľoval ikony slovenského sveta, moderné a „byzantinizujúce“ zároveň. Tradičný ľudový žáner uchopil krajne subjektívnym – psychologickým spôsobom, hlavný dôraz položil na farbu a jej emotívny výraz, cez odfolklorizovanie výjavov, ich baladické zvnútornenie, hľadal nadčasové maliarske metafory slovenského sveta.

Na Bazovského obrazoch zaujíma po roku 1937 ústredné postavenie farba, na rozsvietenie a rozjasnenie jeho palety mala vplyv maliarova cesta do slnečnej Dalmácie. Nová koloristická koncepcia – ako ju môžeme sledovať na dvoch komorných maľbách – „šperkoch“ Oranžový kôň (1938) a Zlatý deň (1939) je zložená z teplých žltých, oranžových, červených a hnedých tónov. Farba prestáva byť výrazom okamžitého stavu vnútorného života maliara, nadobúda všeobecnejšiu symbolickú funkciu, poukazuje na všeobecnejšie podobenstvá v neustále sa obnovujúcom kolobehu vidieckeho života.

Katarína Bajcurová ● Moderna : ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... / Koncepcia výstavy a text sprievodcu Katarína Bajcurová . Bratislava : Slovenská národná galéria, 2012