Pôstna strana triptychu, teda maľby na štyroch vertikálnych krídlach, bola určená scénam zo života sv. Alžbety Uhorskej (resp. Durínskej) – azda najpopulárnejšej lokálnej svätice neskorého stredoveku. Na rozdiel od sviatočnej strany sú koncipované na neutrálnom, belaso-ružovom pozadí, ktoré zakaždým korunuje „baldachýn“ zo zlatých konárov na zelenom (listovom) pozadí. Obľubu tejto farebnej kombinácie, ale tiež dekoru, v dielni Majstra z Okoličného dokladá aj analogické riešenie na pôstnej strane krídiel Oltára Navštívenia v Košiciach. Že priestorotvorné zámery maliara v Smrečanoch boli pôvodne ambicióznejšie, o tom svedčia presvitajúce podmaľby, ktoré pri záverečnom riešení nerešpektovali. Tak sa mala napr. scéna Umývanie malomocných v špitáli odohrávať v jasnejšie definovanom interiéri s rohom miestnosti a arkádou.
Keďže príbeh svätice musel byť vtesnaný do štyroch scén, navyše v extrémnom vertikálnom formáte, nemáme tu dočinenia s klasickou hagiografickou legendou. Ide skôr o „pripomenutie“ vo forme štyroch typických výjavov zo života sv. Alžbety. Prvým zľava je Zázrak sv. Alžbety s krížom, v ktorom sa po falošnom obvinení z cudzoložstva v jej posteli objaví krucifix. Alžbetu rozoznať za posteľou na základe zlatej svätožiary (toto privilégium si udržiava vo všetkých štyroch scénach), mladík pri posteli predstavuje jej manžela – v. Ľudovíta, durínske knieža.
V poradí druhým výjavom je vyhnanie sv. Alžbety s deťmi z hradu Wartburg. Na rozdiel od zlatého brokátu prvej scény, tu je odetá do jednoduchých červených šiat s modrým plášťom. Dvaja synovia sú zachytení ako pomerne toporné postavy v profile, resp. 3/4-profile, ako ich poznáme z iných obrazov širšieho dielenského okruhu Majstra z Okoličného Oltár sv. Anny v Spišskej Sobote; Sv. Príbuzenstvo z NM Ljubljana. Scéna sa odohráva na pozadí skôr mestskej než fortifikačnej architektúry, vpravo sa aj napriek nevýhodnému formátu do kompozície podarilo vtesnať ešte miniatúrnu epizódu, v ktorej Alžbetu, niekdajšiu krajinskú grófku, sotí do blata žobráčka. Biele rúško na hlave a pod bradou, ako aj červené šaty si Alžbeta ponecháva i v nasledujúcej scéne starostlivosti o chorých v špitáli. V pozadí leží muž na lôžku, za posteľou stoja ešte dvaja mnísi s tonzúrami. V popredí potom vidno kaďu s vodou, v nej posadeného ďalšieho muža s očividnými ranami po malomocenstve, ktorému svätica češe vlasy. Pred dreveným sudom je odložený jeden cínový krčah na vodu a misa – umývadlo. Záverečným výjavom je Smrť sv. Alžbety. Očividne bol koncipovaný na základe analogickej témy Zosnutia Panny Márie. Posteľ s baldachýnom tu však nie je obklopená apoštolmi, ale troma ženami – pomocnicami v špitáli; jedna z nich vkladá – podľa dobových zvyklostí – do rúk umierajúcej Alžbety sviecu. Za lôžkom stoja ešte dvaja mnísi v šedých habitoch, s veľkými tonzúrami. Z otvoreného breviára v ruke jedného z nich nemožno dedukovať, či jej poskytujú sviatosť posledného pomazania alebo len spievajú. (Podobnú dvojicu nachádzame tiež na analogickej scéne bohatého alžbetínskeho cyklu na hlavnom oltári Kostola sv. Alžbety v Košiciach, 1473 – 1477).
Predelu tvarovo prispôsobili rohu lode, a teda vyklenutie konzoly sa uplatnilo len na pravej strane.
Rovnako, akurát v zrkadlovom otočení, je vyriešený aj tvar predely Oltára sv. Martina a sv. Mikuláša (kat. 14). Tak isto aj tu zároveň poskytol dostatok priestoru na umiestnenie rovnakého erbu rodu Smrečianskych: pozostáva z motívu ruky so zlatým rohom, vyrastajúcej zo zlatej koruny. V strede nečlenenej tmavomodrej plochy štítu vidno zlatú šesťcípu hviezdu. Klenot tvorí strieborná helma, s pštrosími perami, v ktorých sa opakuje rodový heraldický motív, prikrývadlá sú nahradené zlatými štylizovanými konármi.
Obsahom predely tohto oltára je Kristus typu imago pietatis – polpostava v hrobe s rozpaženými rukami, dvaja anjeli po stranách držia velum a takýmto spôsobom prezentujú Telo Krista divákovi. Za jeho hlavou je vidno horné rameno kríža so zavesenou metlou a rutou – akoby pars pro toto pre nástroje umučenia Krista, tzv. arma Christi. Ústrednú scénu po stranách dopĺňajú postavy Bolestnej Panny Márie vľavo a sv. Jána Evanjelistu vpravo. Oltár sv. Anny Samotretej v Smrečanoch predstavuje ikonograficky komplexné dielo s dvoma rozdielnymi cyklami na sviatočnej a pôstnej strane. Ikonografia príbuzenstva Krista, ako sme spomenuli na začiatku, je umelo vytvorenou genealógiou v záujme vysvetlenia zmienok o „bratoch“ Ježiša na viacerých miestach Biblie. Podobná formulácia bola nielen mätúca, lež pri doslovnom preklade mohla byť v rozpore s doktrínou o Nepoškvrnenom počatí. Sledovanie rodinných predchodcov Panny Márie, ako aj rozvetvenej Ježišovej rodiny vrátane bratrancov, sesterníc, tiet, strýkov atď., bolo čoraz komplikovanejšie a aj v jednoduchších (zredukovaných) verziách, ku ktorým patrí oltárny triptych zo Smrečian, sa nezaobišlo bez všadeprítomných nápisových pások s menami znázornených osôb. Pôvodne bolo zaiste odkázané aj na vysvetľovanie rodinných vzťahov kňazom priamo pri oltári. K bežnej zostave patrila napr. tiež dvojica rodičov sv. Anny – Stolanus a Emerencia, ktorá však v Smrečanoch chýba (naopak, nájdeme ich na Oltári sv. Anny v Spišskej Sobote). Zároveň ale genealógia poslúžila k vytvoreniu predstavy o mimoriadne „prominentnej“ rodine: okrem Panny Márie a Ježiša v nej našlo miesto hneď niekoľko apoštolov, vrátane sv. Jakuba st. aj sv. Jána Evanjelistu; ďalej sv. Alžbeta (biblická), a teda tiež jej syn – sv. Ján Krstiteľ. Forma, a ani liturgická funkcia oltárneho triptychu neponúkali k rozvinutiu bohatej genealógie, resp. naratívnej štruktúry zo života svätice tie najlepšie predpoklady. A predsa sa maliarovi – v spolupráci s konceptorom oltára, zrejme Krištofom zo Smrečian, spišským kanonikom, ktorého erb nachádzame na predele – podarilo oba cykly „skomprimovať“ do vierohodných celkov. Jednoznačný „dámsky“ tón ikonografie (sv. Anna + sv. Alžbeta) v kontraste s „pánskym“ pendantom – Oltárom sv. Martina a sv. Mikuláša (kat. 14) oživuje otázku liturgickej funkcie lode vidieckeho kostola ako segregovaného priestoru s vyhradenými miestami osobitne pre ženy a pre mužov – s oltármi „svojich“ patrónov pred očami.
Dušan Buran ●
Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500 (Slovenská národná galéria, 2017)
