Některé prvky na této stránce nejsou přeloženy do češtiny. ¯\_(ツ)_/¯
23. srpna 2022
Kolekce obsahuje 32 děl
6 minut
Čo je to divočina?
Existuje ešte ako reálne miesto na zemi? Alebo je len fantáziou či projekčnou plochou, kam premietame svoje sentimenty?
Divočina pre súčasného človeka predstavuje mýtický priestor, stav celistvosti, ktorého sme kedysi boli súčasťou – a ktorý je pre nás možno nenávratne stratený.

Divočina je stav prirodzenej rovnováhy, udržiavanej prostredníctvom neustálej zmeny. Niektorí jedinci umierajú, aby ich pozostatky poskytli obživu novým organizmom. Gary Snyder napísal, že „ak je ekosystém plne funkčný, sú doňho zapojení všetci jeho účastníci. Hovoriť v takom prípade o divočine znamená hovoriť o celistvosti." Pokiaľ do určitého prostredia zasiahneme, napríklad vyhubením živočíšneho druhu, nemôžeme už hovoriť o divočine.

Prirodzený les je cintorínom a pôrodnicou súčasne; zrod, rast a zánik sa v ňom miešajú vo vzájomnej závislosti. V západnej civilizácii sme však zvyknutí na vytesňovanie všetkého, čo súvisí s úpadkom a so smrťou. Filozofia osvietenstva vnímala prírodu ako čosi menejcenné, podriadené ľudskému duchu a intelektu. Niečo, čo treba skrotiť a naučiť sa využívať. Divočina tak predstavuje pre civilizovaného človeka chaotické miesto, ktoré je potenciálne hrozivé, strašidelné.

Juliana Mrvová – Darwin’s Nightmare (Netopier a krčiažnik)

 

Temný les alebo horská krajina sa v dielach (nielen) romantických umelcov objavuje v personifikovanej podobe, ako entita s vlastnou vôľou a vlastnými zákonmi.  Príroda môže byť božstvom, ktoré je z pohľadu obyčajného človeka kruté a nevyspytateľné, smrtiace; akási „vagina dentata“. V rovine univerzálnych mýtov predstavuje divočina neuchopiteľný, nadreálny priestor bezčasia či nevedomia, priestor symbolickej smrti. Hrdina alebo hrdinka musí v divočine zablúdiť, aby mohla opäť nájsť samú seba.

Túžba po obnovení celistvosti a nájdení vlastných koreňov je často aj hybnou silou umenia. Veľká zmena v prístupe k „zobrazovaniu“ prírody nastala v 60. rokoch 20. storočia, v čase založenia Greenpeace a iných ochranárskych organizácií. Nový prístup sa vyznačuje väčším rešpektom až pokorou k prírode, spoluprácou s ňou. S rozvojom landartu prichádzali umelci a umelkyne tvoriť priamo do prírody, kde sa ateliérom, nástrojom i materiálom stávala ona samotná, prípadne ich vlastné telo. Apel na ochranu ohrozenej prírody sa tu neraz spájal s výrazom rebélie voči mestskej priemyselnej civilizácii, jej umeleckej prevádzke alebo cenzúre vo verejných inštitúciách.

Kolekcia Do divočiny vznikla podľa rovnomennej výstavy Slovenskej národnej galérie v Schaubmarovom mlyne v Pezinku (2019 – 2020). Výber diel súčasných slovenských umelcov a umelkýň sa zameriava na moment vstupovania do divočiny, ktorú v našej európskej kultúre väčšinou symbolizujú vysoké hory alebo hlboký les. Do divočiny prichádzajú z rôznych dôvodov, najmä však preto, aby hľadali a nachádzali stratené vedomie jednoty.

Diela Michala Machciníka Bivak II. Sakrálny priestor a Pocta ďatľovi II. na výstave Do divočiny v Schaubmarovom mlyne v Pezinku, 2019Diela Michala Machciníka Bivak II. Sakrálny priestor a Pocta ďatľovi II. na výstave Do divočiny v Schaubmarovom mlyne v Pezinku, 2019

 

Dielo Bivak II. Michala Machciníka odkazuje na fenomén pustovníctva, keď duchovný hľadač strávil dlhý čas osamote v lese, aby sa v tomto magickom priestore bez času spojil so svojím vlastným vnútrom, resp. s Bohom. Performancie skupiny Artprospekt P.O.P. z 80. rokov sa pokúšali aktualizovať tradičné rituály, ktoré mali za cieľ včleniť jednotlivca do celku prírody alebo spoločenstva, prípadne ho posunúť do novej fázy života.

Michal Kern obrazy prírody netvoril, ale hľadal, prípadne vytváral „dielo“ prostredníctvom vlastnej chôdze v krajine. Efemérne „landartové“ objekty Jany Želibskej z kameňov, hliny, listov a trávy odkazujú na ľudské sexuálne znaky a tiež na previazanie človeka s materiálmi zeme. Projekt Kabinet kozmetiky kalcia od Anetty Mony Chisy a Martina Piačeka skúma minerály ako sadru a mramor, ich vplyv na prírodné štruktúry a modernú spoločnosť. Rastislav Sedlačík umiestnil svoje Lapače v exteriéri, kde určitý čas pasívne prijímali rastlinný materiál padajúci zo stromov.

Rastislav Sedlačík – Lapač č. 10, 2019 – 2020, Súkromný majetok

 

Monika Mikyšková na svojich veľkoformátových kresbách zachytáva neskrotenú živelnosť rastlinného sveta. Absentuje u nej klasická dramaturgia v zmysle „okraj – stred; hore – dole“. Rastliny ako by boli pripravené kedykoľvek vyrásť z obrazu von. Na maľbách neškoleného autora Ludwika Holesza, ale aj na plátnach Juliany Mrvovej pozorujeme ľudské, zvieracie, rastlinné i nerastné formy, ktoré sa prelínajú jedna do druhej, navzájom sa zlievajú, miešajú a znovu vynárajú, evokujúc spletité hlbiny nášho podvedomia.

Akrylové maľby záberov z filmu o potulkách P. Gauguina po Tahiti vyjadrujú túžbu Eriky Miklóšovej putovať a preniknúť do tajov ďalekých krajín. Divočina je tu synonymom nedostupnosti, vzácnym priestorom, ktorý rapídne mizne. Krajinomaľba Rastislava Podobu je viac hrou formálnych prvkov (farieb, tvarov, textúry) než realistickým „oknom do sveta“ – čo je badateľné najmä v porovnaní s dielom klasika slovenského moderného umenia Edmunda Gwerka.

Filip Jurković vyhľadáva ťažko dostupné miesta v nehostinnom teréne, na ktoré treba liezť alebo dlho putovať, aby sprostredkoval zraniteľnosť, krehkosť a konečnosť ľudského bytia. Oto Hudec zasa prichádza do prírody, aby s ňou viedol dialóg prostredníctvom hudobnej improvizácie.

 

Koncept výstavy teda nakoniec nehovorí ani tak o prírode, ako skôr o ľuďoch, ktorí sa od nej vzďaľujú, alebo sa k nej vracajú; ničia ju, alebo ochraňujú; prisvojujú si ju, alebo sa jej poddávajú; boja sa jej, splývajú s ňou, spievajú jej piesne.

Na stránkach jednotlivých diel sa dočítate, čo pre autorky a autorov znamená pojem divočina a ako vzťah k prírode ovplyvňuje ich tvorbu.

Dnes už začíname chápať, že príroda a civilizácia nie sú protikladmi a „ne-ľudský“ svet okolo nás nemôžeme (de)formovať donekonečna. Stojíme pravdepodobne na pokraji ekologickej katastrofy, ktorá súvisí s krízou západnej civilizácie. „Volanie divočiny“ je tak naliehavejšie než kedykoľvek predtým.

Katalóg k výstave Do divočiny nájdete v eshope alebo v knižnici SNG.
Vypočujte si aj podcast Môj svet je vidiek, kde sa s Julianou Mrvovou a Svätoplukom Mikytom rozprávame o súčasnom trende sťahovania sa z miest na dedinu.

Chceš umění do mailové schránky?

Nové kolekce, články a tipy na výtvarná díla 2x měsíčně
Odesláním souhlasím se zpracováním osobních údajů.

Chceš umění do mailové schránky?

Nové kolekce, články a tipy na výtvarná díla 2x měsíčně
Odesláním souhlasím se zpracováním osobních údajů.